Volám sa Nina a som dievča z východu. Vyrastala som v dedine, kde ľudia poznali zvuk nášho auta skôr než moje meno a kde sa mama aj po mojich dvadsiatych narodeninách pýtala, či som si vzala dosť teplý sveter. Mala som dvadsaťštyri, keď som sa presťahovala do Bratislavy. Otec mi vyniesol kufor k autobusu a tváril sa, že kontroluje koliesko, aby sa so mnou nemusel lúčiť pridlho. Cestou som si predstavovala byt s výhľadom, vlastné peniaze a život, o ktorom už nebudem musieť nikomu podávať hlásenie. Večer mi však chýbala aj tá mamina otázka o svetri.
V Ružinove som si prenajala malú izbu v staršom byte s dvoma ďalšími dievčatami. Posteľ pri stene, skriňa, ktorá sa celkom nedovierala, a okno obrátené na susedov balkón. Kufor som niekoľko týždňov nevybalila úplne. Akoby som si nechávala možnosť povedať, že som sem prišla iba na skúšku. Ráno som počúvala električky a učila sa, na ktorej zastávke mám vystúpiť. Keď som mame poslala prvú fotografiu izby, odsunula som z okraja záberu sušiak. Chcela som, aby videla, že sa mi darí.
Začala som pracovať ako predavačka v obchode s oblečením v nákupnom centre. Naučila som sa podľa úsmevu rozoznať zákazníčku, ktorá chce poradiť, od tej, ktorá chce zostať sama. Celé dni som stála na nohách, skladala tie isté svetre a hovorila, že inú veľkosť skúsim pohľadať v sklade. Práca mi neprekážala. Prekážalo mi, že po nájme, cestovnom a jedle z výplaty takmer nič nezostalo. Pred koncom mesiaca som v potravinách vracala veci z košíka a v hlave počítala, koľko dní sa ešte dá vyjsť s tým, čo mám doma.
Rodičom som hovorila, že Bratislava je drahá, ale že to zvládam. Keď sa otec opýtal, či mi netreba poslať peniaze, odpovedala som prirýchlo. Nie, všetko je v poriadku. Vedela som, z čoho by mi ich poslali. Nechcela som, aby doma šetrili ešte viac preto, že som sa rozhodla odísť. Lenže čím presvedčivejšie som znela po telefóne, tým ťažšie sa mi potom sedelo samej na posteli s otvorenou bankovou aplikáciou.
Po niekoľkých mesiacoch mi vedúca oznámila, že mi zmluvu nepredĺžia. Predajňa znižovala počet ľudí. Odovzdala som menovku, vzala si z malej skrinky náhradné topánky a zrazu som nemala kam prísť na ďalšiu zmenu. Rodičom som to nepovedala. Keď mama volala dopoludnia, tvrdila som, že mám prestávku. Večer som povedala, že som unavená z práce. Nechcela som ich vystrašiť, kým si nájdem niečo nové. Každý ďalší deň však z tej malej lži robil väčšiu.
Posielala som životopisy a kontrolovala telefón aj vtedy, keď nezavibroval. Na niektoré ponuky neodpovedali vôbec, pri iných mi sľúbili, že sa ozvú. Doma som cez deň potichu zatvárala dvere, aby sa spolubývajúce nepýtali, prečo zase nejdem do práce. Najhoršie nebol strach z ďalšieho nájmu. Bol to pocit, že všetci okolo niekam smerujú a ja sa iba snažím, aby nikto nezistil, že stojím na mieste.
Lauru som spoznala v malej kaviarni neďaleko bytu. Všimla si, že sa mi prevrátil pohár vody priamo na vytlačené životopisy, a bez veľkých rečí mi podala servítky. Mala tridsaťdva, pohotový úsmev a spôsob, akým sa vedela rozprávať aj s človekom, ktorý práve nechcel odpovedať na otázku, ako sa má. Neskôr sme sa tam stretli znova. Z krátkych pozdravov boli kávy, z káv rozhovory a napokon správy aj v dňoch, keď sme sa nevideli. O tom, že nemám prácu, som jej povedala skôr než rodičom.
Keď ma prvýkrát pozvala k sebe, všimla som si pekný byt, čerstvé kvety aj kabát, pri ktorom som z práce vedela odhadnúť cenu. Kupovala si veci bez toho, aby najprv hľadala zlacnenú alternatívu. Občas mi poslala fotografiu z večere, pri ktorej som názov jedla musela čítať dvakrát. Nebolo to iba o peniazoch. Závidela som jej tú samozrejmosť, s akou si objednala, naplánovala víkend alebo povedala, že dnes už nepracuje. Ja som si aj obyčajnú kávu vedela doma vyčítať.
Postupne mi rozprávala, čím sa živí. Najprv o recepcii, na ktorej sprevádzala jedného podnikateľa, potom o klientovi, ktorý nechcel ísť sám na večeru. Až raz pri umývaní hrnčekov povedala celkom priamo: „Robím spoločníčku, Nina. Muži si platia za môj čas a spoločnosť.“ Nezašepkala to a ani sa netvárila, že vyslovila niečo zakázané. Vysvetlila mi, že sprevádza klientov na večerách, podujatiach či cestách a podmienky si dohaduje vopred. Nechala ma pýtať sa aj na veci, ktoré som sa hanbila vysloviť. Nie všetko, čo som si pod tým slovom predstavovala, patrilo k jej práci.
Nič mi neponúkla hneď v ten večer. V nasledujúcich týždňoch som sa k tomu vracala ja. Raz zo zvedavosti, inokedy po ďalšom odmietnutí z pohovoru. Predstavovala som si, že sedím oproti cudziemu mužovi, a nevedela som, či by som dokázala pôsobiť pokojne. Potom som si spomenula, koľko rozhovorov som denne viedla v predajni, a hneď som sa za to porovnanie sama pred sebou zahanbila. Nebolo to predsa to isté. Laura ma nepresviedčala. Povedala iba, nech sa rozhodnem podľa toho, čo dokážem prijať ja, nie podľa toho, ako dobre sa má ona.
Keď mi neskôr spomenula Viktora, už som vedela, na čo sa pýtať. Muž menom Viktor si cez ňu chcel objednať dve hodiny mojej spoločnosti pri večeri v bratislavskom hoteli. Mala som s ním jesť a rozprávať sa. Odmena bola dohodnutá vopred; čokoľvek ďalšie by bolo moje samostatné rozhodnutie. Laura mi potvrdila, že môžem kedykoľvek odísť. Neodpovedala som hneď. Peniaze by mi pomohli zaplatiť ďalší nájom. Zároveň som sa bála chvíle, keď sa mi niekto pozrie do očí a ja nebudem vedieť, akú Ninu vlastne očakáva.
Prikývla som až po niekoľkých dňoch. V deň stretnutia som si trikrát prezliekla šaty. Napokon som zostala pri jednoduchých čiernych, ktoré som už poznala na vlastnom tele. Mama mi popoludní napísala, či mám cez víkend voľno. Odpísala som, že ešte neviem, ako mi vyjdú zmeny. Chvíľu som sa na tú vetu dívala. Potom som telefón odložila. Dnes večer som mala prvýkrát dostať zaplatené za svoju spoločnosť a doma stále verili, že stojím pri pokladni.
Laura stála v mojich dverách s kabátom prehodeným cez ruku. Na stole zazvonil jej telefón. Keď uvidela meno volajúceho, obrátila displej nadol. V izbe zostali šaty na operadle, otvorený kufor aj môj zošit vedľa postele. Oprela som si dlane o chladný parapet a pomaly vydýchla. Bola som stále to isté dievča, ktoré sem prišlo autobusom s priveľkým kufrom. Len som tentoraz nevedela, čo presne poviem mame, keď sa zajtra spýta, aký som mala deň.
„Dnes bude lepšie počúvať,“ povedala Laura. Potom sa odmlčala. „A keby sa ti niečo nezdalo, voláš mne.“ Pri slove dnes zaváhala. Všimla som si to. Ona si všimla, že som si to všimla. Už som sa jej chcela opýtať na klienta aj na to, čo mi možno ešte nepovedala.
